Už to je pol roka, čo sme si z pôrodnice priniesli naše vytúžené bábo. Ten čas prešiel tak veľmi rýchlo; a zároveň tomu nemôžem uveriť, že už je to pol rok! Asi ako každá mamina, aj ja som mala pred pôrodom akési vysnívané predstavy, ako to asi s malým drobcom bude vyzerať. A veľmi som sa tešila. A tiež som sa veľmi mýlila. 

Predstava číslo jedna: "Moje dieťa nebude..." (veľa plakať, stále sa nosiť na rukách, používať cumlík, ...) 

Aká krásna predstava a aký veľký omyl! Každé dieťatko je iné, ale každé jedno túži po mame a jej náruči. Toto nepochopí nikto, kto vlastné dieťa ešte nemá. Tiež som patrila k ženám, ktoré videli "rozmaznané" deti na každom kroku, stále len na mame prilepené... Odkedy som mama, aspoň v duchu som sa už všetkým takýmto "rozmaznancom" ospravedlnila a sama si vychutnávam ten pocit, keď mám malého na sebe "prilepeného". Ten úžasný pocit, že pre niekoho ste doslova a dopísmena stred vesmíru a stačí mu len, aby ste boli pri ňom. A všetko je v poriadku. A tiež treba dodať, že dieťa dá rodičom vždy najavo, čo sa mu páči a čo nie. A to, že sa oni pred pôrodom o niečom rozhodli, teda vôbec nič neznamená. 

Predstava číslo dva: "Budeme chodiť kočíkovať a stále budeme vonku" (malý sa narodil na jar, kočíkovanie teda ideálne načasované)

Aká krásna predstava. Kým som nastúpila na materskú, bola som zavretá v kancelárii od pondelku do piatku a predstava chodenia vonku "kedy sa mi zachce" bola proste úžasná. Hneď ako sa dalo, vzali sme s mužom kočík a vyvetrali seba aj malého. Prvé kočíkovanie šlo na jedničku. Postupne sme prechádzky predlžovali a obaja sme si užívali krásne slnečné počasie.

A potom to prišlo. Prvý rev v kočíku. Neschopnosť dieťa utíšiť a následný šprint domov (veď ľudia sa pozerajú). Naše dieťa proste odmietalo zaspať v kočíku. Keď sme ho uspali a šupli dnu, všetko fajn. Akonáhle sa zobudilo, spustilo neutíchajúci a matke srdcedrásajúci rev.

Po niekoľkých šprintoch domov mi napadlo, že veď by som ho mohla skúsiť utíšiť aj vonku. A po niekoľkých ďaľších viac či menej úspešných pokusoch o utíšenie som sa odhodlala aj na "exteriérové" kojenie a všetko bolo v poriadku. Tak sme si kočíkovanie užívali celé leto a čakali, čo prinesie jeseň a zima. Priniesli viac revu, vzpieranie sa v kočíku (prečo byť v kočíku, keď vonku to vyzerá tak zaujímavo!) a teda sme vsadili na nosič. Kočíkovanie sme vzdali. Aspoň zatiaľ, verím, že jeho jasná chvíľka ešte príde.

Predstava číslo tri: "Bábätko zo začiatku len spinká, papá a kaká"

Tu som sa až tak nemýlila, ale rozhodne som si to predstavovala dosť zjednodušene. Ani jednu z týchto aktivít totiž bábo nerobí samo. Na všetky potrebuje maminu (no dobre, kaká samo, ale upratať to niekto musí). A tak som ostala prekvapená s dieťaťom prilepeným na prsníku alebo na rukách, že nič nestíham a všetko ma bolí (uspávanie malých detí by pokojne mohol byť vrcholový šport).

Umyla som si dnes vôbec zuby? Kde máš druhú ponožku? Neplač toľko. Ako to že už si zase hladný? Veď už som ťa dnes prebaľovala šesťkrát! Aký tu je všade neporiadok... To je už/ešte len desať hodín?! a podobné myšlienky mi vírili hlavou dennodenne. Rozhodne to nebolo "len kaká, papá a spinká" a nohy vyložené na stole - báječná materská. Neviem, kde som na takúto predstavu prišla, ale veľmi rýchlo som z nej vytriezvela.

Predstava číslo štyri: "Počas tehotenstva si všetko naštudujem, aby ma nič neprekvapilo"

No... pravdupovediac, asi do ôsmeho mesiaca tehotenstva som sa nezaoberala ničím iným len prípravou na pôrod a potom som s hrôzou zistila, že ja vlastne neviem, čo s tým bábom budem potom robiť. Tak som si povedala, že materinský inštinkt snáď bude fungovať aj u mňa, prípadne mi nejaká skúsenejšia mamička z rodiny alebo kamarátiek poradí. Lenže tu nastal kameň úrazu - čo mamička to iný názor (a to ešte nespomínam generačné rozdiely v prístupe k výchove detí).

Horšie je, že pri prvých príkrmoch som tiež zistila, že čo odborník/lekár to iný názor. Ťažko sa v tom priehrští rád a tipov vyznať, preto poctivo študujem všetko ďalej a snažím sa veriť materinskému inštinktu a zdravému sedliackemu rozumu.

Predstava číslo päť: "Budem môjmu dieťaťu čítať rozprávky"

Prečo? Lebo knižky sú so mnou odkedy sa pamätám a svojmu synovi chcem tento dar predať aj ja. Z tejto predstavy som ešte našťastie nevytriezvela a ako jediná sa ešte nezmenila. Naopak - čím je synček starší a vnímavejší, tým viac knižky so záujmom sleduje a okusuje. A ja mu ich s radosťou stále ukazujem a čítam. 

Fantázia a čaro rozprávok (či akýchkoľvek príbehov ukrytých v knižkách) sú dnes už skoro sci-fi, a aj u najmenších detí ich nahrádzajú iné elektronické zábavky a to je podľa mňa škoda. Môj syn bude čítať. Budeme čítať spolu. Zatiaľ sú to len leporelá a pískacie knižky, ale niekde predsa začať musíme.

Aké boli vaše predstavy? Splnili sa, alebo ste sa, tak ako ja, dosť často mýlili? Ja som sa začala riadiť heslom: "Rodič mieni, dieťa mení". A hneď je to jednoduchšie.