Jarné rodinné aktivity a tradície (zoznam na stiahnutie)

Náš syn už naozaj nespadá do bábätkovskej kategórie a ja čoraz častejšie premýšľam nad tým, že by sme si mali začať vytvárať nejaké rodinné tradície a rituály. Také len pre nás.

Podporujú to aj výskumy a prieskumy – nebudem citovať žiaden konkrétny, ale zistilo sa, že napríklad manželstvá, v ktorých majú svoje miesto tie isté udalosti počas roka, sú šťastnejšie. A takisto aj deti, vyrastajúce v prostredí naklonenom rôznym (hoci aj malým a naoko bezvýznamným) rituálom, sú úspešnejšie, odolnejšie a tak ďalej a tak ďalej.

Lenže ako na to? V mojich predstavách by takéto tradície mali vznikať spontánne, akože voilà urobili sme to raz a už to tak budeme robiť navždy. Problém je v tom, že ja si poriadne nepamätám, čo som robila minulý týždeň, nieto minulé Vianoce. A aj keď Vianoce už u nás po tých 5+ rokoch manželstva majú jasne stanovený plán – s príchodom dieťaťa sme ho vôbec neupravili. A to by som napríklad do budúcnosti chcela trochu pozmeniť tak, aby aj to naše malé čudo prežívalo niečo, čo bude špeciálne preňho.

Celé toto rozjímanie o tradíciách má však ešte jeden rozmer. A síce. Už dlhšie mám taký pocit, že si neužívam naplno naše štyri ročné obdobia. Počkajte, neklikajte na ďalší článok  Vysvetlím to.

Aj keď zimu až tak nemusím, bojím sa globálneho otepľovania a toho, že sa o pár rokov naše podnebie zmení tak, že z horúceho leta pôjdeme rovno do treskúcej zimy. Že nebude žiadna energiou nabitá jar, ani nostalgiou presiaknutá jeseň. (koniec chvíľky poézie)

Vždy keď vo vzduchu začnem vetriť zmenu obdobia pýtam sa, či som si naplno užila tie mesiace, čo práve končia. A veru niekedy musím smutne skonštatovať, že nie.

Tak som opäť dumala, čo by mi pomohlo si tie obdobia vychutnať viac (kým ich ešte máme) a zároveň, či by sa do toho nedali namontovať aj nejaké rodinné rituály. A prišla som na nápad vytvoriť si zoznam na každé ročné obdobie, do ktorého som umiestnila aj aktivity, ktoré sú typické len pre našu rodinu.

Väčšina bodov v ňom je zrejme úplne jasná, vyjadrila by som sa snáď len k jednej: cesta do Martina.

Ide o tradíciu, ktorá v našej rodine trvá posledných cca 25 rokov. Vždy na jar a na jeseň sa moja mama a jej sestra (spolu s deťmi, ktoré si nájdu čas) vydajú na Národný cintorín v Martine, kde ležia ich rodičia (a kopec ďalších príbuzných). Je to celodenný výlet a cieľ je prozaický – postarať sa o hroby. Niekoľko rokov som ich presviedčala, aby sme jednoducho najali nejakú službu (alebo tetu , ktorá by sa o tie hroby starala a nám by stačilo poslať fotku. Veď to za tú námahu dvakrát za rok nestojí! Ale teraz si uvedomujem, že by sme prišli o super výlet, na ktorom sa vždy dobre nasmejeme, všeličo zažijeme a navštívime rodinných známych. Presne to je tá rodinná tradícia predsa, v pravom zmysle slova 

Ideme aj na budúcu stredu, už sa neviem dočkať!